euforion portal

Newsletter
banner
banner
Akcie
 

Dušan Jurkovič

 

Dušan Jurkovič patril k úspešným propagátorom ľudového umenia. Kiež by sme sa aj dnes inšpirovali jeho tvorbou, možno by boli naše mestá krajšie

Dielo architekta Dušana Jurkoviča (1868-1947) sa právom považuje za kultúrne dedičstvo celého národa. Jurkovič patril medzi prvých, skutočne úspešných propagátorov slovenského ľudového umenia na medzinárodnej scéne. Už ako začínajúci architekt dokázal veľkú časť ľudového umenia zmapovať a následne pretaviť do umeleckej formy. Vo vrcholnom období životnej cesty rozvinul pôvodne prevzaté architektonické prvky a motívy ľudovej tvorby do charakteristického rukopisu.

Oduševnený vzťah Jurkoviča k hodnotám vlastného národa sa formoval v útlom detstve. Pochádzal z národne uvedomelej rodiny. Bol vnukom zakladateľa slovenského družstevníctva Samuela Jurkoviča a synovcom Jozefa Miloslava Hurbana. Otec Juraj Jurkovič pôsobil ako notár v Brezovej pod Bradlom, kam sa aj s rodinou presťahoval z Turej Lúky. Veľkým citovým prameňom Jurkovičovej tvorby bola matka Emília, dcéra Samuela Jurkoviča.

Dušan Samo Jurkovič sa narodil 23. augusta 1868 ako piate zo šiestich detí. Základy vzdelania dostal v Brezovej pod Bradlom, pokračoval na nižšom gymnáziu v Šoproni. Výtvarný a technický talent mladého Dušana presvedčil rodinu, aby mu umožnila štúdium staviteľstva na Štátnej priemyselnej škole vo Viedni.

Básnik dreva

Život vo Viedni bol pre Jurkoviča ťažký. Prišiel sem ako šestnásťročný bez znalosti nemčiny a bez koruny vo vrecku. Stravoval sa vo vývarovni pre chudobných za dómom Sv. Štefana. Štúdiá však položili základný kameň jeho tvorby. Oboznámil sa s modernými názormi na urbanizmus a objavil myšlienkový svet nového smeru architektúry a umenia, ktorým bola secesia. Medzi hlavné ideovo-estetické zdroje secesie patrilo ľudové umenie. Súdobí architekti sa pokúšali vytvoriť národný architektonický sloh podľa charakteristických prvkov ľudového staviteľstva. Zároveň študovali a preberali postupy ľudového remesla. Jurkovič sa jednoznačne prihlásil k tomuto smeru. Pre tvorivé hľadanie podnetov v ľudovom umení a v postupoch ľudového remesla ho motivovali okrem štúdií aj niektoré silné zážitky z mladosti. Jedným z nich bola návšteva ľudovo-umeleckej výstavy v Martine počas školských prázdnin roku 1887. Doslova na celý život ho ovplyvnila krása vystavených ľudových výšiviek, ale najmä drevená veža, postavená slovenským architektom B. Bullom v štýle miestnej ľudovej architektúry.

Po ukončení školy prežil Jurkovič tovarišské roky v projekčnej kancelárii M. Urbánka v moravskom Vsetíne. Zároveň začal svoj vlastný dlhoročný výskum ľudového staviteľstva na severozápadnom Slovensku a moravsko-slovenskom pomedzí. Zaujala ho najmä architektúra Oravy a rázovitej obce Čičmany. Výsledky výskumu využil na Česko-slovanskej národopisnej výstave v Prahe v roku 1895. Podľa jeho náčrtov tu postavili presnú repliku typického domu z Čičmian. Exponát mal veľký úspech a vošiel ním do povedomia odbornej a laickej verejnosti. Neskôr dostal objednávku na prestavbu turistických objektov, takzvaných pustevní, na hore Radhošť na Morave. V projektoch pustevní vynikajúcim spôsobom skombinoval množstvo architektonických prvkov ľudových stavieb do jednotného umeleckého tvaru. Teoretici umenia, ale aj obyčajní turisti, boli krásou pustevní unesení. Za toto dielo si vyslúžil označenie básnik dreva.

Staviteľ Luhačovíc

Domácu aj zahraničnú verejnosť oboznamoval Jurkovič so slovenským ľudovým umením prostredníctvom odborných článkov. Najväčší prínos v tomto smere mala Jurkovičova 14-zväzková práca encyklopedického charakteru Die slowakische Volksarbeit, vychádzajúca trojjazyčne vo Viedni.

Množstvo ľudových motívov z rôznych častí Slovenska a Moravy nájdeme aj v interiéroch spolkového a kultúrneho domu v Skalici. Skalický projekt bol plodom spolupráce D. Jurkoviča s národným hnutím, predovšetkým so skupinou okolo hlasistu Dr. Pavla Blahu. Jurkovič mal úzke vzťahy so slovenským národným hnutím už od študentských čias vo Viedni, keď pôsobil v spolku slovenských študentov Tatran. Veľkým dielom prispel najmä k rozvoju česko-slovenskej vzájomnosti. Pre väčšinu príslušníkov vlastného národa však ostával neznámym a pre vládne úrady Uhorska nepohodlným umelcom.

Bolo smutnou skutočnosťou, že diela, oslavujúce slovenské ľudové umenie, otvorili Jurkovičovi najskôr cestu do sŕdc českého a moravského ľudu. Presťahoval sa do Brna, kde si otvoril vlastnú projekčnú kanceláriu. Brno mu celých dvadsať rokov nahrádzalo rodný kraj. Stal sa žiadaným architektom, tvoriacim projekty pre významné inštitúcie, mestské samosprávy a popredné osobnosti. Medzi týmito dielami vynikal projekt letnej vily pre moravského podnikateľa R. Bartelmusa. Práca na projekte ovplyvnila jeho osobný život. Konzultácie o plánoch vily s dcérou R. Bartelmusa Boženou boli natoľko zasvätené, že skončili sobášom a následným príkladným manželským vzťahom. V rozmedzí rokov1904 až 1907 sa Jurkovičovcom narodili traja synovia – Juraj, Ján a Pavol. Ich otec nechal pre svoju rodinu postaviť pri Brne dom podľa vlastných projektov. Dnes sa radí k jeho najlepším prácam.

Najvýznamnejšie dielo z obdobia pred rokom 1914 venoval D. Jurkovič moravským kúpeľom Luhačovice. Myšlienkou komplexnej prestavby kúpeľov sa zaoberal od roku 1902 až do prvej svetovej vojny. Z rozsiahlej série projektov sa pre byrokratické obštrukcie uskutočnilo iba torzo. Luhačovické stavby však napriek tomu patria ku klenotom modernej českej, ako aj slovenskej architektúry. Predstavujú jednu z najkrajších ukážok česko-slovenskej vetvy európskej secesie.

Jedným z vrcholných období tvorby D. Jurkoviča sa paradoxne stala prvá svetová vojna. Ako architekt musel nastúpiť na vojenskú službu vo funkcii projektanta poľných cintorínov pri veliteľstve v Krakove. Tu navrhol celý komplex vojenských cintorínov, situovaných v oblasti západnej Haliče. Viacerí výtvarní teoretici považujú stavby cintorínov za majstrove umelecky najhodnotnejšie diela. Práve tu začala známa Jurkovičova pomníková tvorba a zavŕšil sa prechod od dreva ku kameňu.

Mohyla a náhrobky

Národné oslobodenie Slovákov roku 1918 Jurkoviča vnútorne presvedčilo, aby sa vrátil z Brna späť na rodné Slovensko. Prvou zastávkou bola Skalica. Potom sa natrvalo usadil v Bratislave, kde spolu s manželkou a deťmi našli nový domov. Jeho tvorba z medzivojnových rokov mala v porovnaní s rannými dielami značne odlišný charakter. Postupne preberal podnety z nových nastupujúcich architektonických smerov, medzi iným aj z funkcionalizmu. Projektoval veľké nájomné domy aj typizované rodinné domčeky pre široké vrstvy. Zároveň tvorivo nadväzoval na umelecké zámery z predošlého obdobia, napríklad na úpravy historických objektov. Vypracoval projekt prestavby zámku vo Zvolene a návrh rekonštrukcie bratislavského hradu ako univerzitného centra. V dvadsiatych rokoch sa významne zapojil do spoločensko-kultúrnych aktivít. Patril k zakladateľom Zemedelského múzea v Bratislave, pôsobil ako vládny komisár na ochranu pamiatok a predseda Umeleckej besedy Slovenskej. Srdcovou záležitosťou D. Jurkoviča, náruživého turistu, plavca a lyžiara, bola ochrana prírody. Zaslúžil sa napríklad o sprístupnenie Demänovskej jaskyne.

V tomto období sa Jurkovičovi podarilo uskutočniť jeho najznámejšie a všeobecne najuznávanejšie dielo – mohylu s hrobom Milana Rastislava Štefánika na Bradle. K Štefánikovi mal blízky vzťah, lebo obaja prežili detstvo v kraji pod Bradlom. Projektom mohyly splnil Štefánikovo želanie spočinúť v rodnej pôde. Mohyla, slávnostne odhalená 23. septembra 1928, patrí k vrcholom monumentálnej pomníkovej tvorby na Slovensku.

Dušan Jurkovič vytvoril diela na pamiatku viacerých významných osobností: P. O. Hviezdoslava, J. Kollára, J. Björsona, J. M. Hurbana a ďalších. V tridsiatych rokoch pokračovala jeho tvorba v duchu doby. Projektoval školy, technické stavby, obytné domy, kostoly. Osobitne treba spomenúť funkcionalistický projekt Kochovho sanatória v Bratislave a stanice lanovky na Lomnický štít.

V období vojnovej Slovenskej republiky sa ako človek verný česko-slovenskej vzájomnosti a demokracii odmlčal. Proti totalite a násiliu viedol vlastnú vojnu vo svojich dielach. V tichu pracovne vytváral veľké pomníkové projekty. Ku koncu vojny prelomil steny samoty a prostredníctvom synov sa zapojil do aktívneho odboja. Po roku 1945 sa napriek vysokému veku opäť pustil do umeleckých a spoločenských aktivít. Jeho posledným realizovaným dielom bol pomník obetiam v Kremničke. Odišiel náhle 21. decembra roku 1947.


Ohodnoťte:
50%

Hodnotené 101 krát.

Komentáre ku článku:


nový Pridaj nový komentár

Ingrid

2011-12-15 14:11:21

Dielo Dušana Jurkoviča je úžasné, pôsobí tak príjemne teplo, dýcha v ňom tradícia i modernosť. Kiežby sa nechali inšpirovať touto kombináciou, nám bližšou ako architektúra skla a kovu, aj súčasní odborníci v staviteľstve. Ďakujeme pán Jurkovič.
Združenie euforionAdminwebdesign by CREAS